Slovensko
Médiá

Zasievanie semien Druhej zelenej revolúcie

Svetová populácia má do roku 2050 dosiahnuť deväť miliárd. Dokáže náš potravinový systém poskytnúť každému dostatok potravín pre zdravý život, a súčasne pritom zachovať zdravé životné prostredie? Profesor Prabhu Pingali, PhD., riaditeľ Iniciatívy Tata-Cornellovho inštitútu pre poľnohospodárstvo a výživu, je opatrne optimistický, no hovorí, že zásadný význam bude mať trvalo udržateľná intenzifikácia poľnohospodárstva a spoločná tvorba politiky.

Creating Chemistry: Dnes je široký záujem o trvalú udržateľnosť a efektívnosť svetového potravinového systému. Ako sa dá táto miera pozornosti porovnať so začiatkom 80. rokov 20. storočia, keď ste začínali so svojou kariérou?

Profesor Prabhu Pingali, PhD.: Keď som začiatkom 80. rokov začal pracovať v odvetví poľnohospodárstva a potravinárstva, dôraz sa takmer výlučne kládol na hlavné obilniny – ryžu, pšenicu a kukuricu – a veľmi veľký dôraz sa kládol na zvyšovanie celkovej produkcie. V tom čase panovalo veľmi slabé pochopenie celkového potravinového systému a dôležitosti vytvárania rozmanitosti potravín, ktoré sú dostupné pre spotrebiteľov. To je za ostatné tri desaťročia veľká zmena: odklon od zamerania na základné potraviny a posun k širšiemu pohľadu na potravinový systém z farmy až na tanier.

V roku 2013 ste sa stali zakladajúcim riaditeľom novej Iniciatívy Tata-Cornellovho inštitútu pre poľnohospodárstvo a výživu, ktorá je zameraná na hľadanie „poľnohospodárskych ciest von z chudoby a podvýživy vo vidieckych oblastiach Indie“. Myslíte si, že architekti prvej Zelenej revolúcie by boli očakávali, že takáto iniciatíva bude potrebná ešte aj dnes?
Áno, som si istý, že by ich to prekvapilo. Zelená revolúcia bola do veľkej miery zameraná na ryžu a pšenicu, a na sebestačnosť. Na začiatku 80. rokov 20. storočia bola napríklad India z hľadiska potravín sebestačná. No potom prišlo obdobie rokov 1985 až 2005, ktoré ja osobne nazývam stratenými desaťročiami pre poľnohospodárstvo, keď vlády v Indii a celkovo v celom rozvojovom svete prestali investovať do poľnohospodárstva, pretože si mysleli, že tento problém vyriešili. To je jedným z dôvodov, prečo máme dodnes vo vidieckych oblastiach takú vysokú mieru chudoby.
Navyše vo vládnej politike sa nikdy nenašiel čas na to, aby sa preskúmal význam pestrejšej stravy, takže investície do rastlinnej a živočíšnej výroby zaostávali za základnými potravinami. Táto abnormálna situácia panuje v krajine ako India, kde sme kedysi videli prudký hospodársky rast, no veľmi vysokú mieru podvýživy, najmä medzi chudobnými. Inštitút bol zriadený ako spôsob riešenia tejto anomálie a zároveň na to, aby sme zistili, ako dať poľnohospodárstvo a výživu opäť dokopy.

„Máme potrebné technológie aj pôdny fond, takže pokiaľ sa vládna politika sústredí na odstránenie hladu a podvýživy, potom môžeme byť svedkom tejto zmeny.“

Profesor Prabhu Pingali, riaditeľ Iniciatívy Tata-Cornellovho inštitútu pre poľnohospodárstvo a výživu

Ukazuje sa, že do roku 2050 vzrastie svetová populácia približne o tretinu, čo podľa Organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) vyžaduje 70-percentný nárast produkcie potravín. Ako môžeme dosiahnuť tento cieľ udržateľným spôsobom?
Myslím, že to vieme dosiahnuť, a to dokonca udržateľným spôsobom. Poľnohospodárstvo v mnohých rozvojových krajinách dnes zaznamenáva podstatne nižšie výnosy, než je ich potenciál, a túto medzeru treba vyplniť. Ak sa najbližšie dve až tri desaťročia zameriame na intenzifikáciu v oblastiach, v ktorých v súčasnosti prebieha poľnohospodárska produkcia, budeme svedkom celkového nárastu produktivity bez toho, aby sme museli rozširovať výmery pôdy. A trvalo udržateľná intenzifikácia je možná: dajú sa rozvinúť napríklad rôzne možnosti zvýšenia efektívnosti hnojív a vody. Intenzifikácia a trvalo udržateľný rozvoj pracujú ruka v ruke.

Posudzovanie hodnotového reťazca miestnej rastlinnej výroby v dedine na východe Indie, február 2014.

Na druhej strane, obrovský problém je aj s odpadom. V rozvojových krajinách sa vyskytuje už na prvých stupňoch dodávateľského reťazca a úroda je stratená skôr, než sa stihne skonzumovať alebo predať. Ako môžeme riešiť tento problém?
Značná časť poľnohospodárskeho odpadu v rozvojových krajinách vzniká v období zberu a po ňom. Myslím si, že riešenie týchto problémov spočíva v investíciách súkromného sektora do týchto oblastí. Môže to byť aj v malom meradle, stačí napríklad vylepšiť vrecia na uskladňovanie obilia tak, aby sa do nich nedostal hmyz. Taktiež sa dá niečo urobiť s chladiarenskými systémami a zlepšením dopravných systémov. Ale veľa z toho treba robiť spôsobom, ktorý sa zameriava na malých poľnohospodárov. Vlády môžu zohrať významnú úlohu pri podpore malých podnikateľov pri pozberových prácach.

Minuloročný summit v Londýne s názvom Výživa pre rast priniesol záväzok bohatých krajín, že odteraz až do roku 2020 zdvojnásobia výdavky na svetovú výživu zo 418 miliónov dolárov na 900 miliónov dolárov ročne. Ako by sa mali podľa vás tieto prostriedky využiť?
Myslím si, že na toto by sme mali hľadieť ako na príležitosť a intenzívne sa zamerať na chudobné obyvateľstvo na vidieku, na podvýživu na vidieku, a preskúmať spôsoby, akými môžeme tento problém riešiť. Zamerajme sa na rast produktivity drobných roľníkov, pozrime sa na úlohu biologicky obohatených plodín v riešení okamžitých potrieb výživy pre toto obyvateľstvo. A pozrime sa na možnosti diverzifikácie ich systémov výroby. Ak by sme vedeli toto všetko spojiť, spolu s ďalšími investíciami do vody a hygienických zariadení, myslím, že potom by sme urobili obrovský skok vpred v oblasti zlepšenia bezpečnosti výživy.

Aký významný je nedávny pokrok v oblasti genomiky a vylepšovania plodín, najmä pri dosahovaní biologicky obohatených odrôd (napríklad maniok obohatený o vitamín A) a vyššej odolnosti voči klimatickému stresu a slanosti vody?
Vďaka pokroku v genomike vzniklo niekoľko pozoruhodných nových odrôd: odrody odolné voči suchu a, samozrejme, biologicky obohatené odrody. Ale množstvo materiálu, ktorý vychádza z genomiky, pokiaľ ide o hotové odrody, je stále pomerne malé. Jedným z hlavných dôvodov je, že verejná mienka týkajúca sa geneticky modifikovaných (GM) plodín je pomerne negatívna, a táto mienka sa prenáša aj do genomiky, pretože verejné chápanie toho, aký je medzi nimi rozdiel, nie je veľké. A to je problém. Vedecká obec nebola schopná pádne vysvetliť, že už samotná genomika je dôležitou a nezávislou inováciou vo vzťahu ku GM plodinám. Toto vnímanie je potrebné riešiť.

Prabhu Pingali na návšteve programu školských obedov v indickom Bangalúre, február 2014.

Ako môžeme najlepšie zabezpečiť, aby boli tieto vylepšené odrody plodín naozaj prístupné tým, ktorí z nich majú najväčší osoh?
V prvých rokoch Zelenej revolúcie boli po celom svete založené siete šľachtiteľov, a tieto siete boli schopné voľne sa deliť o genetické materiály a vylepšené odrody. Šľachtitelia vedeli testovať vylepšený materiál vo vlastnom prostredí a potom ho šíriť vo svojej vlastnej krajine. Bola to veľká operácia. V 90. rokoch 20. storočia mnohé z týchto sietí prestali fungovať. Chýbala verejná podpora, a to je pri šírení nových moderných materiálov veľký problém. Ak by existoval spôsob, ako sa vrátiť k týmto typom šľachtiteľských sietí, ktoré by umožnili šľachtiteľom voľne sa deliť o materiál, bol by to obrovský krok vpred.

Technológie ako [textové správy] SMS či [navigácia] GPS sú dnes už všeobecne dostupné. Dnes majú aj tí najchudobnejší farmári prístup k mobilným telefónom. Ako možno tieto technológie využiť na zlepšenie bezpečnosti potravín a výsledkov výživy?
V oblasti informácií o cenách mobilné telefóny rozhodne zaplnili medzeru. Poľnohospodári kontrolujú trhové ceny a reagujú na ne. To je ľahká výhra. Ťažšie je už poradenstvo v oblasti riadenia starostlivosti o plodiny v reálnom čase, na ktoré možno mobilné telefóny využiť. V tomto smere existuje množstvo experimentov, napríklad že poľnohospodár odfotografuje ochorenie na rastline a fotku pošle to laboratória, odkiaľ dostane odpoveď. Skutočnou výzvou je rozširovanie týchto činností. Ako rozšíriť tieto komerčne malé obchodné operácie, z ktorých budú mať ľudia osoh? V oblasti drobného poľnohospodárstve je len veľmi málo miest, kde k tomu dochádza, čím sa malé podniky s informačnými službami stávajú jediným spôsobom, ako tieto operácie udržať.

„Oblasť, v ktorej viditeľne dochádza k pozitívnej zmene, je podpora ženských svojpomocných skupín.“

Profesor Prabhu Pingali, riaditeľ Iniciatívy Tata-Cornellovho inštitútu pre poľnohospodárstvo a výživu

Výskum Svetovej banky nám ukazuje, že zveriť potraviny a príjem do rúk žien je najlepší spôsob, ako zlepšiť verejné zdravie, pretože ženy budú skôr investovať do zdravia a výživy svojich detí. Ako môžeme rozvinúť produktívnu kapacitu žien pracujúcich v poľnohospodárstve?
Ženy pracujúce v poľnohospodárstve majú zásadný význam pri zabezpečovaní celkového rastu poľnohospodárskej produktivity a bezpečnosti potravín. Oblasť, v ktorej viditeľne dochádza k pozitívnej zmene, je podpora ženských svojpomocných skupín. Vidím to v Indii a začínam to vidieť aj v iných častiach rozvojového sveta. Ženské svojpomocné skupiny sa spočiatku objavili ako mikrofinančné skupiny, no časom sa rozvinuli a začali riešiť širšie výzvy z oblasti produktivity drobného poľnohospodárstva, ako aj celkového rozvoja a správy vidieka. A práve na túto platformu sa musíme podľa môjho názoru zamerať. Musíme vymyslieť spôsob, ktorý nám pomôže preskúmať – bez toho, aby sme dávali prázdne sľuby o rodovej rovnosti – , ako sa ženy žijúce na vidieku transformujú, a vymyslieť spôsob, ako s nimi pracovať a stavať na tejto platforme s cieľom dosiahnuť zmenu.

Poľnohospodárstvo môže byť hnacou silou rastu, ale mnoho mladých ľudí v rozvojových krajinách sa sťahuje do miest. Ako zabezpečíme, aby poľnohospodárstvo zostalo životaschopné a atraktívne aj pre mladšie generácie?
Ťah mestských centier bude pokračovať. Podľa môjho názoru najlepší spôsob, ako postupovať, je zrejme vytváranie príležitostí pre podnikateľov na vidieku: v oblasti poskytovania poľnohospodárskych služieb, informačných systémov a pozberových operácií. Ak sa to podarí, potom vytvárate príležitosť pre mladých ľudí, aby si zarobili dostatok prostriedkov na dobrý život na vidieku. Existuje len veľmi málo vládnych investícií do rastu a prosperity takýchto vidieckych podnikov.

Myslíte si, že ľudstvo bude v najbližších desaťročiach svedkom ukončenia hladu a podvýživy?
Otázka znie: bude, alebo môže? Myslím si, že určite môže. Máme potrebné technológie aj pôdny fond, takže pokiaľ sa vládna politika sústredí na odstránenie hladu a podvýživy, potom môžeme byť svedkom tejto zmeny. Ale či aj budeme? O tom nie som celkom presvedčený. Pri tvorbe vládnej politiky stále existuje silná zaujatosť v prospech miest, a medzi domácou a zahraničnou politikou je navyše veľmi malá spojitosť. Pokiaľ si rôzne zákonodarné skupiny spolu nesadnú a nezamerajú sa na spoločný cieľ, a tým je odstránenie hladu a podvýživy, tak sa to nestane. Ale prostriedky na to máme. Sme schopní to dosiahnuť.

Pre viac informácií navštívte:

93716833

Moderné technologické riešenia na boj proti hladu

Farmárske polia ako prírodná ochranná zóna

Zdieľanie znalostí a zlepšovanie života